Magdaléna Kuciaňová: Marco – obeť štátu alebo rukojemník príbuzných?

Nedá mi, aby som sa nedotkla aj ja – ako poslankyňa, advokátka, matka a stará matka – v poslednom období tak intenzívne medializovaného a diskutovaného prípadu „Marco“. Tento prípad má niekoľko podstatných rovín a domnievam sa, že nie všetkým je venovaná rovnaká pozornosť. Prvá rovina sa týka spôsobu výkonu súdneho rozhodnutia, akým bol maloletý Marco z obce Brehy v minulom týždni vrátený do starostlivosti svojej matky. Tento bol v príkrom rozpore so záujmom maloletého dieťaťa (ako aj všetkých zúčastnených detí) a je preto neprípustný a neakceptovateľný. S týmto tvrdením, ktoré zaznelo aj z úst ministerky Žitňanskej, sa dá len súhlasiť. Vyšší súdny úradník, ktorý vykonával súdne rozhodnutie, nepochybne zlyhal. Je však zrejmé, že v tomto konkrétnom prípade išlo o osobné, individuálne zlyhanie jednotlivca a nie o zlyhanie systému. (Voči vyššiemu súdnemu úradníkovi bola preto vyvodená individuálna zodpovednosť. Vec rieši a prípadom sa zaoberá ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo soc. vecí a rodiny ako aj prokuratúra). Výkon súdneho rozhodnutia týkajúci sa maloletých detí má jasne definovaný zákonný rámec. Vyhláška (Ministerstva spravodlivosti SR č. 474/2011 Z.z.) stanovuje, aké opatrenia je potrebné urobiť na zachovanie poriadku pri výkone rozhodnutia, ale predovšetkým aké opatrenia je nevyhnutné urobiť na ochranu riadneho a dôstojného priebehu súdneho výkonu rozhodnutia. Možnosti na eliminovanie opätovného výskytu obdobných prípadov sú určite v oblasti zvyšovania kvalifikačnej úrovne a fundovanosti zainteresovaných osôb. V danom prípade ide o to, aby konkrétne osoby participujúce na súdnom výkone rozhodnutia boli správne poučené a zaškolené o správnom postupe, ktorý bude čo najviac šetrný a bude čo najmenšou ujmou pre psychické i fyzické zdravie dieťaťa. Zároveň je tu stále dostatočný priestor na jasnejšie vymedzenie kompetencií jednotlivých zasahujúcich orgánov, hlavne sociálnych pracovníkov, smerujúce k eliminovaniu konania súdnych úradníkov, ktoré by prípadne bolo v rozpore so záujmom dieťaťa. V druhej rovine však netreba opomínať tú skutočnosť, že rovnako je neprípustný a neakceptovateľný aj spôsob, akým sa o tomto prípade verejne diskutuje a ako sa robí opozičná politika z toho, čo bolo a je chybou a zlyhaním jednotlivca. Zabúda sa pri tom na to, že nad všetkým by mal stáť najlepší záujem dieťaťa. Takýto spôsob vedenia verejnej diskusie je možné považovať za zneužitie témy na nekorektnú sebaprezentáciu, pričom je zrejmé, že záujem dieťaťa často nie je napriek deklarovaným cieľom pre „diskutujúcich“ na prvom, ale na poslednom mieste. Posledná rovina a práve tá, ktorá sa spomína najmenej a tvorí podstatnú časť tejto kauzy (a aj všetkých jej podobných káuz) je tá skutočnosť, že prácu súdneho úradníka „v teréne“ žiaľ často sťažujú aj zainteresované osoby z radov príbuzných dieťaťa, ktoré nerešpektujú vykonateľné súdne rozhodnutia a robia z dieťaťa doslova rukojemníka svojich nevysporiadaných vzťahov. V tomto ohľade je trvalou úlohou spoločnosti a jej predstaviteľov na všetkých úrovniach vplývať na občanov smerom k vyššiemu rešpektovaniu zákonných rozhodnutí. Nekorektným spôsobom vedenia verejnej diskusie robia dotyčné osoby naplneniu tohto cieľa medvediu službu. Zo širšieho hľadiska je nutné poukázať na fakt, že spolitizovávanie tém, týkajúcich sa záujmov najzraniteľnejších skupín obyvateľstva, je nezodpovedným hlavne voči nim. Zároveň brzdí rozvoj našej spoločnosti smerom k vyššej miere spravodlivosti a ľudskosti. Vo svetle uvedených faktov sa ukazuje, že hľadanie platformy pre konštruktívnu spoluprácu s predstaviteľmi opozície, ktorí neváhajú povýšiť politický boj nad záujmy nastupujúcej generácie, bude aj do budúcnosti veľmi problematické. Je však našou povinnosťou v záujme občanov stále sa o to pokúšať.