Dňa 6. júna tohto roku si pripomenieme 145. výročie založenia Slovenskej národnej strany. Dnešná SNS sa hrdo hlási k odkazu otcov – zakladateľov prvej slovenskej politickej strany, ktorí si roku 1871 pri založení SNS za základ svojho politického programu vybrali presadzovanie Štúrovho programu národnej osobitosti slovenského národa stelesneného v Memorande slovenského národa z roku 1861. Program SNS nebol nikdy namierený proti žiadnemu inému národu, proti žiadnej etnickej alebo náboženskej skupine, ale presadzované politické ciele smerovali k realizácii osobitého slovenského národa v rovine štátoprávnej, kultúrnej, ekonomickej i sociálnej. Dlhé desaťročia SNS ako jediná slovenská politická strana obhajovala slovenské národné záujmy proti nárokom inonárodných politických tried, ktoré sa rozhodli asimilovať Slovákov a posilniť si tým svoju politickú i ekonomickú moc. Pritom v ich predstavách nikdy nekolovali myšlienky o nejakej slovenskej nadradenosti nad okolím, ale pre svoj národ chceli len tie práva, ktoré patrili, alebo mali by patriť, všetkým slobodným európskym národom. S postupujúcou sociálnou diferenciáciou slovenskej spoločnosti v lone SNS vznikali samostatné politické prúdy národno-konzervatívnej, agrárnej, pokrokárskej (liberálnej) i kresťansko-sociálnej orientácie, ktoré sa po národnodemokratickej revolúcii roku 1918 a vytvorení česko-slovenského štátu pretvorili na samostatné politické strany. Z tohto pohľadu možno SNS pokladať za matku všetkých slovenských nesocialistických strán. Predstavitelia SNS stáli v prvých radoch v zápase s maďarizáciou. Zmobilizovali sily slovenského národa na konci prvej svetovej vojny, aby národní reprezentanti mohli v Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918 vyhlásiť odchod Slovákov z Uhorska a pripojenie sa k spoločnému štátu s Čechmi. V rokoch prvej ČSR nekompromisne presadzovali autonómiu Slovenska ako naplnenie Memoranda z roku 1861 i Pittsburskej dohody z roku 1918. Jej vedenie, najmä Martin Rázus, dokázalo v mene potrieb slovenského národa prekonať konfesionálne protiklady a spojiť sa katolíckou stranou na čele s Andrejom Hlinkom, aby dokázali presadiť štátoprávne riešenie slovenskej otázky v rámcoch vtedajšieho Česko-Slovenska. Členovia SNS vrelo privítali prijatie Žilinskej dohody zo 6. októbra 1938, ktorou bola naplnená jedna z podstatných časti Memoranda z roku 1861 – uznanie slovenského národa ako osobitého európskeho národa so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Vývinom po 6. októbri 1938 však bolo vtedajšie vedenie SNS zaskočené. Strana bola najskôr zakázaná, neskôr pohltená novovznikajúcou štátostranou. Niektorí predstavitelia SNS odišli do zahraničia, kde sa zapojili do zahraničného odboja, iní zostali doma a tvorili bázu rezistencie proti nedemokratickým praktikám nového režimu. Mnohí bývalí funkcionári SNS patrili k popredným politickým predstaviteľom domáceho odboja v Slovenskom národnom povstaní roku 1944. Po druhej svetovej vojne nový režim a nastupujúca totalita nepovolila obnovu SNS. Trvalo celých 45 rokov, kým bolo možné roku 1990 Slovenskú národnú stranu obnoviť. SNS bola v rokoch 1990 – 1992 jedinou slovenskou politickou stranou, ktorá mala ucelený program a víziu pre samostatné a suverénne Slovensko. Tento program a s ním aj zásadné body Memoranda národa slovenského z roku 1861 sa naplnili 1. januára 1993. Členovia a vedenie SNS sú hrdí na to, že ich zásadný program viedol k vytvoreniu dnešnej samostatnej Slovenskej republiky, pevnej súčasti zjednotenej Európy slobodných národov. Pri napĺňaní nášho politického programu budeme vždy vychádzať zo zásadných téz minulých programov Slovenskej národnej strany, ktoré spočívajú v ochrane a presadzovaní národnej osobitostí slovenského národa, v presadzovaní jeho záujmov v rodine suverénnych a slobodných európskych národov. Naša minulosť nás k tomu zaväzuje.
