Jaroslav Paška: Vyšehradská štvorka nám veľakrát pomohla a potvrdila zmysel svojej existencie.

Partnerstvo štátov Vyšehradskej skupiny, formalizované podpisom dohôd o spolupráci 15. februára 1991 (pred tridsiatimi rokmi), sa historicky hlásilo k stretnutiu troch kráľov (českého Jána Luxemburského, poľského Kazimíra III. Veľkého a uhorského Karola I. Róberta z Anjou), v roku 1335 vo Vyšehrade a malo deklarovať úmysel štyroch národov poľského, českého, slovenského a maďarského, spoločne a koordinovane transformovať svoje slobodné štáty na podmienky a parametre modernej demokratickej správy.

Počas prvých rokov partnerstva prešli štáty Vyšehradskej skupiny spolu nielen ťažkou ekonomickou transformáciou hospodárstva, ale aj rozsiahlou adaptáciou všetkých politických, správnych, justičných a poriadkových štruktúr, aby napokon 1. mája 2004 zavŕšili spoločenské zmeny s nádejou spájaným spoločným vstupom do Európskej únie …

V čase, keď sa zdalo, že hlavný cieľ partnerstva V4 bol vstupom štátov do EÚ úspešne vyčerpaný a naplnený sa ukázalo, že vzájomná dôvera a dobrá spolupráca Vyšehradských partnerov prerástla v osobité zoskupenie nadštandardne kooperujúcich štátov, ktoré vedia spoločne formulovať svoje postoje k politikám EÚ.

Keď v roku 2014 necitlivé dirigovanie a mentorské správanie sa Bruselu k novým členským štátom začalo narúšať dôveru ich občanov v spoločný európsky projekt pokúsili sa štáty V4 pripraviť akceptovateľné reakcie na tento neočakávaný trend. Vládam vo Varšave, Prahe, Bratislave, aj Budapešti neostávalo iné, ako spoločnými, navzájom koordinovanými politickými postojmi vstúpiť do vecnej diskusie s predstaviteľmi „starých členských štátov“ a začať zásadnejším spôsobom, ovplyvňovať, korigovať, či dokonca meniť viaceré nešťastné iniciatívy bruselskej byrokracie (migračnú a azylovú politiku, kultúrno-etické šablóny, či ekonomické a hospodárske plány).

Vtedy sa ukázalo, že takýto koordinovaný postup pri riešení spoločných problémov môže byť voči inštitúciám Únie oveľa účinnejší, ako jednotlivé, individuálne apely osamotených malých štátov. Len vďaka schopnosti synchronizovať svoje postoje, navzájom si pomôcť a v prípade potreby sa podporiť, sa v ostatných rokoch stalo spoločenstvo V4 rešpektovaným politickým zoskupením strednej Európy a vážnym partnerom silných západných štátov pri diskusiách o budúcnosti Európy.

Je preto na škodu, že súčasná slovenská administratíva nenašla v uplynulom roku dostatok porozumenia pre logickú a pochopiteľnú výhradu Poliakov a Maďarov k tomu, že čerpanie prostriedkov z európskych fondov nemá byť podmieňované dodatočnými požiadavkami dodržiavania pravidiel tzv. právneho štátu a nechala našich partnerov z V4 osamotene vzdorovať tvrdému nátlaku a šikane čoraz agresívnejších, bruselských federálnych lobistov.

Znížila tým nielen váhu V4, ale nesúdržné správanie ministra Korčoka a slovenskej administratívy k susedom zanechalo aj hlboké sklamanie zo slovenského postoja vo Varšave, i Budapešti, čo sa iste neslávne zapíše nielen do histórie našej diplomacie, ale aj do pamäti v kritickom čase opustených Poliakov a Maďarov.

Spolupráca s partnermi z Vyšehradskej skupiny nám počas uplynulých tridsať rokov v mnohom pomohla a preto je veľmi smutné, že sa dnes politická reprezentácia Slovenska vo svojej neopodstatnenej pýche a arogancii v mnohom správa k partnerom a susedom z Poľska a Maďarska nedôstojne, povýšenecky, mentorsky a s dešpektom.

Škodí tým Slovenskej republike, jej susedským vzťahom, ale aj inštitútu Vyšehradskej štvorky, ktorý nám doposiaľ veľmi efektívne pomáhal presadzovať postoje našej verejnosti v najvyšších bruselských politických zákutiach.