Černovská tragédia, ktorá sa odohrala 27. októbra 1907, patrí k významným dejinným udalostiam slovenského národa. Jej obete boli výsledkom vtedajšej uhorskej vlády. Nikto z účastníkov protestného zhromaždenia, ktoré súviselo s vysvätením tamojšieho kostola netušil, že takýmto krvavým spôsobom sa zapíše do dejín. Veriaci len chceli, aby sa posvätenie uskutočnilo za účasti ich milovaného rodáka a farára Andreja Hlinku. Proti tomuto ich želaniu bolo vedenie vtedajšej cirkevnej a svetskej moci.
Tragickú októbrovú udalosť v roku 1907 pripomenul v príhovore pri Pamätníku černovských martýrov poslanec ružomberskej mestskej časti Černová Martin Papčo. Zdôraznil, že išlo o pokojnú manifestáciu Černovčanov, ktorí len chceli, aby sa slávnosti zúčastnil ich rodák A. Hlinka, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie kostola. Išlo o dielo jeho rodákov, ktorí prispeli finančne alebo aj niektorí kravičkou alebo prácou svojich rúk, aby sa ich sen mohol stať realitou.
Obetavosť Černovčanov si cení aj štátny tajomník ministerstva kultúry Štefan Kuffa , ktorý si veľmi váži ich obetu. Na ich odkaz by sme nemali nikdy zabudnúť, podotkol v príhovore.
Na význam tragickej udalosti v Černovej pre slovenských veriacich poukázal v kázni aj správca černovskej farnosti Jaroslav Rusnák. Podotkol, že sa svätá omša uskutočnila v chráme, ktorého posvätenie sprevádzala veľká tragédia. Spolu s veriacimi sa modlili za duše v očistci.
Tragickú udalosť si v Černovej uctili aj členovia a sympatizanti Slovenskej národnej strany spolu s krajským predsedom SNS Milanom Kováčom, ktorý zdôraznil: „Prišli sme sa pokloniť práve tým, ktorí položili život za pravdu a spravodlivosť. Je to odkaz pre nás, pre všetkých, aby sme ten odkaz mali v pamäti, rozširovali ho ďalším generáciám a podľa tohto odkazu aj konali.“
Černovská tragédia si vyžiadala pätnásť životov Černovčanov, niekoľko desiatok bolo zranených. Udalosti v Černovej a streľba žandárov do zástupu nevinných ľudí vyvolali ostré reakcie nielen doma, ale aj za hranicami vtedajšieho Rakúska-Uhorska.
Pri pokuse o násilnú vysviacku katolíckeho kostola v Černovej došlo k streľbe do bezbranných občanov, ktorí nástojili na tom, aby im kostol vysvätil kňaz, čo sa o jeho stavbu najviac zaslúžil – ich rodák A. Hlinka. Spišský biskup Alexander Párvy odmietol vyhovieť ich želaniu a aby presadil svoju vôľu, pozval si na pomoc vládnu moc. Došlo k vyostrenej konfrontácii, pri ktorej žandári použili strelnú zbraň. Pri streľbe bolo usmrtených 15 Černovčanov a desiatky ďalších boli zranení.
Černovská tragédia vyvolala ohlas pohoršenia v celom kultúrnom svete. Dá sa povedať, že ona najúčinnejšie pripomenula svetovej verejnosti, že v strednej Európe žije utláčaný a základných ľudských práv pozbavený národ. Symbolom tohto trpiaceho národa sa stal černovský rodák a ružomberský farár A. Hlinka.
Veľkú zásluhu na tomto upozornení majú tri vedúce postavy vtedajšej doby, ktorí sa stali akoby hlasom násilne umlčaného a utláčaného národa pod Tatrami. Títo traja velikáni ducha – Rus Lev N. Tolstoj, Nór Bjӧrnstjerne Bjӧrnson a Škót Robert W. Seton-Watson – verejne pranierovali a odsúdili násilnú a nemravnú maďarizáciu a barbarské metódy, akými sa ona uskutočňovala.
Tibor Šuľa
Adam Lučanský
